19.9.2014, STOP!
D1, smer Praha, STOP!
Pol desiatej ráno, STOP!
Auto sa prudko pohýňa dopredu, STOP!
V sekunde dostávame šmyk, STOP!
Prvýkrát narážame do zvodidiel, kričím nie, STOP!
V aute sa ozýva môj hlas, druhý náraz do zvodidiel, STOP!
Nedá sa mi odopnúť pás, neviem čo sa deje, STOP!
Otec otvára moje dvere, vidím kamión rútiaci sa tesne vedľa vraku nášho auta, STOP!
Vystupujem bosá na krajnicu, celá sa trasiem, STOP!
„Mami, oci, čo sa stalo?“ „Neboj, žijeme, to je hlavné“, STOP!
Niekedy sa nám v živote dejú veci, ktoré si nezaslúžime. Niekedy ten, kto je zodpovedný za nehodu, nedajbože životy, odchádza s nepatrným škrabancom na prednom nárazníku. Niekedy za volant sadajú ľudia, ktorí preceňujú svoje možnosti. Zdá sa im v poriadku spať 2 hodiny a potom pokračovať na ceste za ďalším dobrodružstvom. Ďalšia zastávka festival v Brne!
Niekedy nemôžete ani len z plného hrdla nakričať na človeka, ktorý vám takmer zničil život, pretože vidíte, že môže rozprávať len pomocou podivného prístroja v krku. Avšak niekedy si uvedomíte, že niekto tam hore chce, aby ste tu ešte pár pekných chvíľ pobudli. Že ste neskutočne šťastná osôbka, ktorá má všetko. Ba viac ako všetko. Má lásku. Lásku rodičov, blízkych, priateľov a hlavne tú najdôležitejšiu, LÁSKU K SEBE SAMEJ.
Celá debata | RSS tejto debaty